Spišský hrad 

Spišský hrad

V roku 1993 bol Spišský hrad a pamiatky okolia zaradený na Zoznam svetového dedičstva UNESCO. Do tohto súboru pamiatok patrí okrem hradu, Kostol Ducha Svätého v Žehre, Spišská Kapitula so Spišským Podhradím a chránené travertínové územia Dreveník a Sivá Brada. V roku 2009 bol tento zápis rozšírený o Levoču a dielo Majstra Pavla. Oficiálny názov celej lokality teraz znie Levoča, Spišský hrad a pamiatky okolia.

Najstaršie stopy na hradnom kopci, staré takmer sedem tisíc rokov, po sebe zanechali už neolitickí ľudia. Na prelome letopočtov tu mali svoje opevnené sídlisko predstavitelia tzv. púchovskej kultúry. Jej elitu tvoril keltský kmeň Kotínov.

Súčasťou Uhorska sa stal Spiš definitívne až v 12. storočí. Kráľovský rod Arpádovcov nechal na mieste zaniknutého hradiska Kotínov vystavať strážnu a zároveň obytnú vežu. V súčasnosti zostali z veže už iba základy. Zanikla niekedy v 13. storočí. Ešte predtým na kopci vznikol rozsiahly kamenný komplex reprezentatívneho kráľovského sídla Ondreja II. a jeho syna Kolomana.

Kamenné hrady sa počas mongolského pustošenia osvedčili a tak kráľ Belo IV. poveril listinou z roku 1249 spišského prepošta Mateja ďalšou výstavbou na hrade.

Za panovania kráľa Ľudovíta z Anjou, možno už jeho otca Karola Róberta, boli oba hrady prepojené. Výstavbou rozličných hradobných úsekov a brán tak hrad postupne nadobudol dnešné rozdelenie na horný hrad a tri samostatné predhradia s celkovou rozlohou asi 40 tisíc metrov štvorcových. Vtedy bola prestavaná i dnešná hlavná vstupná brána, vybudovaná po mongolskom vpáde.

V 15. storočí, keď zomrel kráľ Albrecht Habsburský a Spiš sa spamätával z nedávneho plienenia husitmi, kráľovnej Alžbete sa narodil syn Ladislav Pohrobok. Alžbeta povolala Jána Jiskru z Brandýsa, aby hájil Pohrobkove nároky na trón. Jiskra získal Spišský hrad v roku 1443 z nepriateľských rúk dohodou s kapitánom hradu. Jeho vojsko sa utáborilo na juhozápadnom svahu hradného kopca, v areáli dolného predhradia.

Po splnení svojej historickej úlohy sa Jiskra stiahol z Uhorska a hrad za vojenské zásluhy daroval v roku 1464 nový uhorský kráľ, Matej Korvín, rodine Zápoľovcov. Bratia Imrich a Štefan iniciovali neskorogotickú prestavbu. Upravili románsky palác, vybudovali paláce na západnej strane akropoly a prestavali kaplnku sv. Alžbety. Vznikla však buď ešte na podnet kráľa Žigmunda Luxemburského alebo až za Juraja Turzu v polovici 15. storočia, ktorý mal vtedy hrad v zálohu.

Novými majiteľmi hradu sa od roku 1531 stali opäť Turzovci.Poslední vlastníci, Čákiovci, pristavali k západným palácom arkádové chodby a pavlačami zjednotili nové paláce na východnej strane. Na Spišskom hrade sa zdržiavali len do začiatku 18. storočia. Po skončení stavovských povstaní v Uhorsku ostala na hrade len malá cisárska posádka. Hrad bol však už vtedy zle udržiavaný.

V roku 1780 vypukol na hrade požiar. Bol to začiatok jeho pomalej premeny na ruinu. Jeho poslední majitelia oň definitívne prišli až vyvlastnením po druhej svetovej vojne. Práve oni boli iniciátormi prvého výskumu v jeho rozvalinách v roku 1906. Už v roku 1961 bol vyhlásený za Národnú kultúrnu pamiatku. Na hrade sa vtedy začalo s archeologicko-architektonickým výskumom, ktorý bol zavŕšený jeho čiastočnou rekonštrukciou a postupným sprístupnením verejnosti v rokoch 1983, 1985 a 1999.

Otváracie hodiny tu.